Ján Smrek, básnická zbierka:Cválajúce dni

BÁSEŇ O KRÁSNEJ MATKE

Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety-
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekedy dcéra stane.

Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásť ročnej dcéry
a druhé: kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!

Ó, oči dcéry, oči matky,
ktoré sú drahšie človeku?

Jedna ich nosí ku bielemu,
k čiernemu druhá obleku.


Môž` milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej: svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.

Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.

Nevedela, čo je skúška,
že ju skúša život sám
nenosila zo slov rúška,
telo nepovažovala za chrám.

Až potom neskôr zistila,
musí robiť dojem,
aby ju ona chytila,
ona ten veľký pojem.

Tak menila sa na ženu,
čo používa zbrane,
nie na hroznú vec vražednú
len rozpáliť chcela plameň.

Tak učí sa, čo hovoriť,
odhadnúť tú správnu chvíľu,
už vie ako sekundu premeniť
na nekonečnú míľu.
a ako malé mačiatko,
ktorému hodíš klbko,
chcela ťa držať nakrátko,
no zrazu klbko vzbĺklo.

Nechcela sa zas popáliť,
tak pazúriky schovala,
neskúša viac nič zapáliť
prepáč za to, ako som sa správala...