Ján Smrek, básnická zbierka:Cválajúce dni

BÁSEŇ O KRÁSNEJ MATKE

Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety-
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekedy dcéra stane.

Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásť ročnej dcéry
a druhé: kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!

Ó, oči dcéry, oči matky,
ktoré sú drahšie človeku?

Jedna ich nosí ku bielemu,
k čiernemu druhá obleku.


Môž` milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej: svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.

Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.

Nevedela, čo je skúška,
že ju skúša život sám
nenosila zo slov rúška,
telo nepovažovala za chrám.

Až potom neskôr zistila,
musí robiť dojem,
aby ju ona chytila,
ona ten veľký pojem.

Tak menila sa na ženu,
čo používa zbrane,
nie na hroznú vec vražednú
len rozpáliť chcela plameň.

Tak učí sa, čo hovoriť,
odhadnúť tú správnu chvíľu,
už vie ako sekundu premeniť
na nekonečnú míľu.
a ako malé mačiatko,
ktorému hodíš klbko,
chcela ťa držať nakrátko,
no zrazu klbko vzbĺklo.

Nechcela sa zas popáliť,
tak pazúriky schovala,
neskúša viac nič zapáliť
prepáč za to, ako som sa správala...

Moje momentalne nove hobby Falošny patchwork

Ján Smrek, básnická zbierka:Cválajúce dni

BÁSEŇ O KRÁSNEJ MATKE

Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety-
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekedy dcéra stane.

Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásťročnej dcéry
a druhé: kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!

Ó, oči dcéry, oči matky,
ktoré sú drahšie človeku?

Jedna ich nosí ku bielemu,
k čiernemu druhá obleku.


Môž` milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej: svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.

Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.

Poďakovanie mame

A tak darujem ti bozk mami za to, že si ma porodila
za to, že životom ma oddane vodila
za to, že si moje dni smútku pochopila
za to, že si môj hnev skrotila
za to, že ma ráno bozkáš
za to, že mi ruku v núdzi podáš
za to, že so mnou v smútky cítiš
za to, že v radosti so mnou sa smeješ
za to, že v spánku nado mnou bdieš
za to, že si moja mama
za to, že tak ako ja teba i ty mňa máš rada
za tie tvoje krásne oči
za to, že keď svet sa točí
zastavíš ho a dáš mi smer
za to, že si so mnou
za to, že mi svietiš do tmy
za to, že mi strážiš sny<
mami ďakujem za to, že tu pre mňa si...

Otec

Mám rada svojho otca
patrí mu moja pocta,

oči ma tmavé,
ako jazero ligotavé,
okolo očí vrásky,
ktoré spôsobili moje vlásky,
úsmev ktorý vždy poteší,
a mne úsmev na tvári vyčarí,
zlosť býva hosťom v ňom,
ale vytvorená mojim slovom,
zle slovo občas vyskočí,
hnev v ňom vytvorí,
slovo vzdoru pozná asi každý,
aj silu trestu,
no čo, nemôžem sa hnevať,
úsmev nedarovať,
otec to je niekto veľky,
pokiaľ ho mam,
nikdy nie som sama.

OCKO ĽÚBIM ŤA!

Vďaka otec

Len jedno slovo
kúsok úcty
prebralo ma k životu
nie že mňa si vážiš
ale obdivujem tvoju pokoru
korím sa tvojej múdrosti
šľahá ma tvoja láska
boli ma tvoje odpustenie
viac ako keď ma karháš

ďakujem za tie tiché slová
a hoci vravíš bežné pravdy znova
prosím neprestavaj
už počúvam
prosím sýť ma múdrosťou
už za chvíľu aj pochopím
zatiaľ si aspoň srdce otvorím
otec ďakujem
že si mi dal ten nádych
vďaka ti

oslobodil si ma dnes
od mnohých trápení
tvoje pochopenie
že bolia ma moje vlastné chyby
tvoja láska a ju boli
že neochrániš ma predomnou samou

to mi dalo silu žiť
asi je to strašné, prepáč
konečne cítim, že máš ma rád
že si na mňa hrdý
aj keď robím chyby

ešte veľa bolestí
kým znova budem dospelá
kým zvládnem vlastné polená
kým vystriem sa a budem sama

ale už nesnívam
že unesiem na ramenách cele svety
veď ani vlastné deti
neuniesla som do sveta láskavosti

veľa bolesti ešte moje deti
pocítia aj rozdajú
že nebola som dobrá dosť
egoistická a detská, už viem to

modlím sa k Bohu
aby otvoril mi srdce
modlím sa k rodičom
aby prijali moje deti ešte bližšie
a hoci spurne ste dietky moje milé
ako všetky divožienky rozmaznané
a predsa tak osamelé
v namyslenosti všetkým cudzie

keď k babke túlite sa
nachádzate svety
mne pred chvíľou skryté
nachádzate pokoj
čo len múdrosť dava


keď s dedkom ste
prijímate večnosť
čo harmóniu rozdáva
až teraz vnímam rodinu
cítim jej súzvuk, tóninu

nachádzate lásku
čo len na to druhé srdce čaká
bola tu stále
len ja cítila som iba seba

a tak prešla popri mne
mnou nepotešená

teraz žiari moja mama
verí vašej budúcnosti
a verí vášmu srdcu
lebo pozná vaše svety

viac ako ja – vaša mama
hoci slabá moja mama
pokorila všetkú hlúpu pýchu moju
iba pochopením, láskou, nehou

musím sa veľa učiť
musím sa veľa modliť
aby som raz bola ja tou
čo rozširuje obzory
a dáva napiť z nekonečnosti
lebo dáva lásku, pokoru

zatiaľ ma však čaká púť
vlastnú dušu nájsť a

pred sebou neuhnúť
postaviť sa chybám celom

vďaka otec, že sa mi opäť žiť zachcelo